Množstvo prirodzených poľán a čistín s bohatými a sviežimi trávnymi porastami predurčovali oblasť vrchov Javoria na pasenie dobytka. Už začiatkom 19. storočia kupovali obchodníci mladý dobytok z južných častí, cez leto ho chovali na hôrnych pasienkoch a vykŕmený znovu predávali aj ako ťažný dobytok späť na juh, kde bol nedostatok pasienkov. Nové orné plochy sa získavali často veľmi obtiažne, či už čiastočným klčovaním a vypaľovaním krovinatých porastov alebo premenou pasienkov a obtiažne sa aj obrábali pre vysoký výskyt skeletu v pôde. Zozbierané kamene sa ukladali do hroblí vo forme terás či hraničných pásov, oddeľujúcich jednotlivé pozemky. Takisto boli základným stavebným materiálom pre domy a hospodárske budovy osadníkov. Ťažko dorábané poľnohospodárske plodiny sa pestovali pre vlastné uspokojenie. Prevažovali obilniny a zemiaky.

Vzhľadom na bohatý výskyt zveri však bola krajina pre zemepánov cennejšia ako poľovný revír než málo úrodná pôda.

Župa (maď. vármegye, lat. comitatus) je slovenský názov územnosprávnych (administratívno-územných) jednotiek štátnej správy v Uhorsku v rokoch 1849 - 1918, ktoré nahradili dovtedajšie šľachtické stolice a územne na ne nadviazali. Na Slovensku (ešte ako súčasti Česko-Slovenska) bolo župné zriadenie zrušené v r. 1928 a prechodne obnovené cez druhú svetovú vojnu (samostatné Slovensko). V rámci žúp (a predtým aj v stoliciach) existovali aj panstvá ako najnižšie územné jednotky.

Po porážke osmanských vojsk potrebovala krajina všetky remeslá pre svoju obnovu, sklárstvo nevynímajúc. Územie Javoria (Vígľašské panstvo) a Ostrôžok (Divínske panstvo), bohaté na tri nevyhnutné komponenty na výrobu skla (kremeň, vodu a drevo) bolo akoby predurčené na vznik sklárskych hút. Vígľašskí zemepáni Čákiovci (Csáky) a Esterháziovci (Esterházy) veľmi dobre vedeli zachytiť dobový trend a tak už od konca 17. storočia zakladajú manufaktúrnu výrobu skla na území svojho panstva. Sklárne pod Javorím sa však vytvorili viac bokom od veľkej skupiny sklární medzi Detvou a Lučencom.

Napriek tomu, že rôzne historické zdroje sa čiastočne rozchádzajú v datovaní jednotlivých hút, je história sklárstva veľmi zaujímavým „priemyselným“ míľnikom v tejto oblasti.

Divínska Huta (Divény hutta, Stará Huta) bola skláreň na území Divínskeho panstva. V obecnej kronike je v historickej časti uvedené, že Stará Huta do r. 1751 bola iba osadou pod Ostrovszkym Veprom (Ostrôžkou). V r. 1786 je už ale vedená ako skláreň. V druhej polovici 18. stor. dostala meno Stará Huta (Ó - huta) na odlíšenie od okolitých hutníckych osídlení - staré meno osady bola Huta (Officina Vitraria). V prvom vojenskom meraní územia (1764 - 1787) bola po prvýkrát spomenutá aj Stara Huta. V ďalších vojenských mapovaniach sa striedavo vyskytuje aj názov Divín Huta. V hute vyrábali niekoľko druhov skla - zelené a biele okenné (tabuľové) sklo. V r. 1709 mala sklárska huta 50 ľudí, z toho len 6 - 9 sklárskych majstrov. Ostatní sa zaoberali získavaním, prípravou a prevozom surovín. Vyučení sklári, majstri, neplatili dane a mohli si slobodne zadovážiť drevo potrebné k výrobe skla. Neskôr robili aj kvalitné čisté sklo. Matej Bel vo svojom spise Nitotia Hungriae Novae opisuje Diveny Hutu ako hutu, v ktorej robili sklo kvality porovnateľnej českej – ako krištáľ. Skutočné české majstrovstvo dosahujú až o storočie neskoršie. Ďalšie zmienenie o hute je v r. 1770 počas urbárskeho spísania. Na prelome 18. - 19. st. ľudia odchádzajú za lepším živobytím do iným miest, lebo huta nepostačovala živiť všetkých. V zozname sklární z roku 1856 však už nie je uvedená.

Huta zamestnávala 26 robotníkov, z toho len 8 bolo sklárov. Ostatní boli pomocníci (nádenníci) alebo vyučení v inom remesle (tesári, drevorubači, kuriči, účtovník, ...). Pracovali 200 dní ročne a 12 hodín denne. Muži v tomto období zarábali 2 forinty, ženy 50 a deti 30 grajciarov denne. Produkty - okrúhle a duté sklo sa vyrábali z tomášovských, poltárskych či haličských surovín za pomoci salajky. Salajka sa používala ako prísada do sklárskeho kmeňa pri tavení skla, aby znížila teplotu tavenia kremeňa. Základnou surovinou pre jej výrobu bol popol z bukového dreva. Popol sa nasypal do vody a varil v kotloch, čím vznikol tzv. lúh, z ktorého sa potom odstránila voda. Dochádzalo pritom k vylúhovaniu draselnej soli - uhličitanu draselného a jeho kryštalizácií. Pri výrobe salajky bolo potrebné veľké množstvo popola. Na získanie 1 kg salajky bolo potrebné spáliť takmer 2 tony bukového dreva. Stromy na pálenie sa niekedy vôbec nerúbali, ale pálili na kmeni "zaživa". Do statných stromov sa vydlabala diera a v nej sa založil oheň, ktorý pomaly vyháral, aby neohrozoval okolité porasty. Preto bol popol veľmi vzácnou surovinou. Draselná soľ sa používala aj pri bielení vlny a plátna či výrobe mydla. Salajka sa hlavne dorábala v osade Bliskavica, prezývanou tiež Salajka (a jej obyvatelia salajkári). Správa z roku 1856 sa zmieňuje, že skláreň Baláž-Huta má jednu pec s piatimi panvami, z ktorých tri vyrábajú duté sklo a dve tabuľové. Podľa správy z roku 1874 pracovala v Blýskavici firma Pavel Luczembacher z Pešti a vyrábala na jednej peci zelenku aj kriedové sklo. V r. 1875 vraj však huta definitívne skončila svoju výrobu. Obyvatelia Blýskavice boli nútení odísť za inou prácou alebo sa živiť ako lesní a poľnohospodárski robotníci.